Ak by sme hľadali významné hudobné udalosti 20. storočia, spomenuli by sme Woodstock, prvé vystúpenie The Beatles v USA, benefičný koncert Live Aid a mnoho ďalších. Ak by sme mali nájsť dôležité podujatia 19. storočia, až také jednoduché by to nebolo. Za jednou z nich však 7. mája 1824 nepochybne stál nemecký skladateľ Ludwig van Beethoven.
Ludwig van Beethoven (1770 – 1827) nemal šťastné detstvo. Vyrastal s tyranským otcom, ktorý ho bil a nútil hrať na klavíri pre zábavu šľachty. Nečudo, že z mládenca vyrástol rebelant, búriaci sa nielen proti spoločenským a politickým pravidlám, ale hlavne hudobným normám. Je síce pravda, že po dvojitom príchode (1787 a 1792) do Viedne sa učil od dvoch najpovolanejších (od Mozarta iba z počutia, od Haydna osobne), no klasicizmus chcel postupne obohatiť o niečo svojské, hudobne slobodnejšie.
Na druhej strane je potrebné na obhajobu tohto obdobia uviesť, že napríklad Mozartova hudba v poslednej 41. symfónii naberala veľmi zaujímavý kurz. Ak by Salzburčan žil dlhšie, možno mohol s Beethovenom súperiť o to, komu sa úspešnejšie podarilo vymaniť zo zavedených klasicistických manierov. Napokon, nebyť klasicizmu, nebola by ani Beethovenova prvá fáza tvorby, ktorá trvala do roku 1802. Počas nej sa virtuózny klavirista prejavil už aj ako skladateľ, píšuci síce v duchu doby, no zároveň túžiaci po nových tvorivých závanoch.
Vrchný veliteľ
Druhé, čiže stredné obdobie Beethovenovej kariéry (1802 – 1812) býva niekedy označované ako heroické, skôr však ide o pomôcku než o vystihnutie hrdinskej atmosféry, dominantnej len v niektorých kúskoch. Počas neho vznikli odvážnejšie kompozície, snažiace sa zbaviť šablónovitej formy. Známymi sa stali koncerty pre klavír a orchester, sonáty, sláčikové kvartetá, príležitostná hudba či opera Fidelio, no veľkú pozornosť pútali hlavne symfónie – za pomerne krátky čas ich stihol napísať až šesť (od č. 3 po č. 8).
Zaujímavá bola už len ich samotná štruktúra. V 18. storočí sa symfónia skladala zo štyroch viet (častí), pričom treťou bol obvykle menuet. V tomto duchu sa nesie aj Beethovenova 1. symfónia, no v 2. symfónii použil ako kontrast k pomalším vetám namiesto menuetu energickejšie scherzo. Vývin pokračoval aj v 3. symfónii (premiéra v 1805), ktorej prischol titul Eroica. V nej je pomalšia časť už len tá druhá. Zvyšok sa nesie v búrlivej nálade a niektorí kritici tvrdia, že ide o prvú symfóniu z obdobia romantizmu.
S týmto tvrdením je možné polemizovať. Skladateľ síce vstúpil do svojho inovatívneho obdobia veľmi razantne, no objavujú sa i názory, že prvou romanticky znejúcou kompozíciou bola Schubertova nedokončená symfónia z roku 1822. Prechod z klasicizmu do romantizmu v každom prípade nebol plynulý. Boli tu ďalšie osobnosti (Hummel, Czerny, Mendelssohn, atď.), pomáhajúce preklenúť priepasť, no mnohoznačne vyznieva historka z pohrebu Beethovena. Keď sa ktosi opýtal, kto je pochovávaný, odpoveď znela: vrchný veliteľ skladateľov.
Kontrastné duely
Pri týchto slovách by sa nebožtík azda obrátil v hrobe, keďže sám bol známy pacifistickou povahou a Napoleona zo srdca neznášal. Nebyť však Napoleona, vznikla by 3. symfónia? Ak bol Francúz géniom na bitevnom poli, tak rodák z Bonnu bol géniom v hudobnej sfére. Nič na tom nezmenili ani ich zakomplexované a mimoriadne zložité povahy. Obaja sa vyrovnávali s traumami po svojom a takmer všetci v Ludwigovom okolí s ním mali nejaký konflikt. Hádal sa i s Antonom Schindlerom, ktorý bol jeho osobným asistentom a životopiscom.
Azda striedanie pokojných a búrlivých životných nálad inšpirovalo Beethovena k písaniu kontrastne pôsobiacich symfónií – typickými protipólmi sú hrmiaca Piata ("Osudová") a upokojujúca Šiesta ("Pastorálna"). Zaujímavý rozdiel je aj v krátko trvajúcej 8. a dlho sa rozvíjajúcej 9. symfónii. Kým prvá menovaná mala premiéru v roku 1812, tá ďalšia, ako naznačuje názov článku, až v roku 1824. K dlhej prestávke medzi nimi prispela Ludwigova hluchota, starostlivosť o synovca Karla a štúdium majstrov tzv. starej hudby.
Beethovenovo tretie a posledné obdobie teda rozhodne nebolo plodné. Akoby zabudol na praktiky svojho otca, nútil Karla hrať na klavíri denne, pričom on sám sa chcel stať vojakom. Dlhodobý spor kvôli starostlivosti o synovca po smrti brata Kaspara viedol so švagrinou Johannou. Údajne s ňou mal mať milostný pomer ešte predtým, než si Kaspara vzala za muža a špekuluje sa i o tom, že Karl bol jeho synom. Tieto fámy neboli nikdy potvrdené, ale stali sa námetom pre film Nesmrteľná milenka (Immortal Beloved, 1994), v ktorom hlavnú úlohu stvárnil Gary Oldman.
Génius alebo dieťa?
Ako to už vo filmoch býva, nie všetko je možné brať doslovne. Keď sa Karl v jednej pasáži sťažuje, že "strýko už päť rokov nič nenapísal a stále si pospevuje otravnú detskú melódiu", ani zďaleka netuší, že za genialitou takmer vždy stojí niečo až odporne jednoduché. Tak to bolo aj v prípade nadchádzajúceho diela, inšpirovaného skoršou Beethovenovou skladbou Fantasia in C minor, tzv. Choral Fantasy. Na menšej ploche si v roku 1808 Ludwig vyskúšal spoluprácu zmiešaného zboru, sólových spevákov, klavíra a orchestra.
Skladba trvajúca zhruba 20 minút je postavená na inštrumentálnych výkonoch, no inovatívne pôsobí záver, v ktorom sa pridáva chór a speváci. Zo zdanlivo triviálneho spojenia behajú po chrbte zimomriavky. Kompozícia obsahuje variácie na melodickú tému, ktorá sa objavila už v kantáte pre hlas a klavír Seufzer eines Ungeliebten – Gegenliebe z roku 1795. Je pozoruhodné, akým spôsobom skladateľ dokázal v poslednej tvorivej fáze zužitkovať motívy prvých dvoch období. Obzvlášť, ak ich vedel rozvinúť do fascinujúcich novotvarov.
Bolo spomenuté, že Beethoven a jeho súčasníci zmenili tvár hudby aj napriek tomu, že klasicizmus si potrpel na pevnú štruktúru a disciplinovanosť. To isté sa týkalo symfónií, ktoré v žiadnom prípade nesmeli obsahovať spievané pasáže. Beethoven uskutočnil revolúciu azda aj pod vplyvom štúdia vokálnej hudby. Uvedením chorálu do inštrumentálnej hudby si niektorých ľudí popudil a ich reakcie sa podobali Karlovým slovám (dodnes sú na diskusných fórach takí, ktorým táto forma neimponuje), nič to však nemení na jeho novátorstve.
Slovensko-japonská spolupráca
Nechuť niektorých ľudí azda pramení z toho, že Symfónia č. 9 v D mol, Op. 125 bola aj na svoju dobu poriadne dlhá. Na druhej strane vďačíme jej dĺžke za to, že dnes už takmer staromilské médium CD má pomerne veľkú kapacitu. Traduje sa historka, že keď v roku 1982 firmy Philips a Sony vymýšľali CD-čko, nevedeli sa rozhodnúť, akú by malo mať dĺžku. Dilemu vraj vyriešil dirigent Herbert von Karajan, ktorý trval na tom, že nové hudobné médium musí pojať celú 9. symfóniu. A keďže ju svetové orchestre nehrajú úplne rovnako, dali tam aj rezervu, s ktorou má štandardné CD rovných 80 minút.
Od uvedenia zvukových záznamov sa tento opus objavil vo všakovakých verziách a nikde nenájdete jednoznačné odporúčanie, ktorá z nich je "the best of the best". Mne osobne je veľmi blízka verzia, ktorú Slovenská filharmónia, zbor a sólisti nahrali pod taktovkou Chihira Hayashiho. V roku 2004 sprístupnilo záznam na SACD vydavateľstvo Slovart Music. Symfónia v tejto verzii trvá niečo cez 70 minút a prakticky jej nie je po formálnej, vokálnej, zvukovej či inštrumentálnej stránke čo vytknúť.
Okolnosti vzniku tejto interpretácie vysvetľuje Valentín Zbyňovský, zodpovedný za jej vydanie. "V tom čase sme spolupracovali s japonskou vysokou hudobnou školou TOHO. Každý rok sme usporiadali koncert so študentmi tejto školy. Vždy mal rovnakú dramaturgiu. Prvú časť tvorili tradičné japonské piesne, druhou časťou bola Beethovenova 9. symfónia. Študentský zbor sme posilnili Zborom Slovenskej filharmónie a našim orchestrom."
"Dirigent Chihiro Hayashi sa dirigovaniu nevenuje, je profesorom na zmienenej TOHO. Iniciátorom nahrávky bol práve on. Keď už raz bol koncert naštudovaný, rozhodol sa ho nahrať. Slovenských sólistov na koncert aj nahrávku nám vybrala agentúra Art Agency Esko Bratislava (T. Kružliaková, T. Juhás, J. Galla). Sopranistka Norie Suzuki je absolventkou TOHO a v tom čase už bola aktívnou sólistkou v Japonsku."
Sporný vrchol
Prvá časť Allegro ma non troppo, un poco maestoso má dramatický úvod a počas 16 minút rozhodne nie je skúpa na motívy. Druhá časť Molto vivace je scherzo a hoci vyznieva trochu repetitívne, pre zvyšok kompozície je nevyhnutná. Tretia časť plynie pomaly, čo nie je na škodu, ale ak bolo napríklad Allegretto zo 7. symfónie nádherne smutnou a pod kožu sa zadierajúcou melódiou, tak Adagio molto e cantabile prejde ušami bez výraznejšieho zapamätateľného momentu. Na druhej strane autorovým zámerom zrejme bolo vytvoriť niečo, s čím sa môže poslucháč stotožňovať dlhšiu dobu.
Hoci je štvrtá časť Presto – Allegro Assai prijímaná rozporuplne, nedajú sa jej uprieť značné kvality. Tým, že trvá zhruba 25 minút, je označovaná aj za "symfóniu v symfónii". Jej rozbor urobil napríklad Nicholas Cook, ktorý ju rozdelil na zhruba 20 častí, kde sa motívy rozvíjajú, rekapitulujú, obmieňajú, prepletajú, atď. Vítaným spestrením sú sólové výkony (soprán, mezosoprán, tenor a bas) s textom Ódy na radosť od Friedricha Schillera, dodávajúce celku nádych čohosi jedinečného. Zbor už len zožne to, čo zasiali sólisti a skladba finišuje grandióznym spôsobom.
Sú ľudia, ktorí tvrdia, že 9. symfónia je ako kaviár, ktorý možno konzumovať len výnimočne, a zároveň ide o niečo, čo sa tvári honosne, ale nechutí veľmi dobre. Operný majster Giuseppe Verdi napísal, že "prvé tri časti sú výborné, ale v štvrtej skladateľ nezvládol zladiť hudbu so spevom". Beethovenov jediný pokus o vyššie zmienenú operu neskončil práve najlepšie a aj 9. symfóniou si naložil na plecia príliš veľké bremeno. Práve to, čo "veliteľ" vnímal ako revolučné, sa nestretlo vždy s nadšením. I nadmerná dĺžka sťažuje sústredené počúvanie a nevyváženosť celého opusu tiež neprispieva k obľube.
Altruistický odkaz
Skoro všetky predošlé Beethovenove symfónie sú viac vyvážené práve vďaka tomu, že sú kratšie. Na menšej ploche dokázal skladateľ zaujať poslucháča oveľa ľahšie. Ak by mala 9. symfónia znieť v plnej paráde, koncertná sála by musela pojať celý orchester a spevácky zbor, čo nie je až také jednoduché. Našťastie existujú i názory, podľa ktorých "skladateľ svojou poslednou symfóniou ukázal ľuďom nový svet". Svedčí o tom i aplauz, ktorý v tom čase už takmer úplne hluchý Beethoven uvidel v divadle hneď po premiére svojho najslávnejšieho diela.
Hoci bol označovaný za nervovo labilného a nevrlého človeka, dal ľuďom zo seba úplné maximum, ktoré on sám nikdy nebol schopný počuť. Je to dôkaz veľkého altruizmu a dôležitý odkaz pre jedincov, ktorým je všeobecne bližší egoizmus. Beethoven zomrel tri roky po premiére 9. symfónie, no v podstate už nepotreboval skomponovať žiadnu hudbu. Je málo pravdepodobné, že by sa mu podarilo vytvoriť niečo, čo by sa aspoň po formálnej stránke vyrovnalo tomu, čo mali diváci možnosť vidieť a počuť 7. mája 1824 vo Viedni.
Hudobný odkaz z onoho pamätného jarného večera žije dodnes. Beethoven vydláždil cestu skladateľom, ktorí do symfonickej (orchestrálnej) hudby zakomponovali aj spev. A preto tu možno máme Mendelssohnov výtvor Lobgesang, A Sea Symphony od Ralpha Vaughana Williamsa, neobvyklé symfónie Gustava Mahlera či 3. symfóniu Henryka Góreckeho, v ktorej exceluje napr. Lisa Gerrard. Posledne zmienený titul sa v 90. rokoch 20. storočia stretol s veľkým komerčným úspechom, hoci je na rozdiel od Beethovena veľmi minimalistický.
Beethovenova 9. symfónia žije s ľudstvom už 200 rokov. Je to soundtrack k slobode (za svoju hymnu ju prevzala Európska únia) i tyranii (zbožňoval ju aj Hitler), názory na jej kvalitu sa rôznia, je náročná na interpretáciu, atď. Nemožno jej však uprieť monumentalitu, dramatický náboj, nadčasovosť a revolučný prístup. Aj vďaka tomu je neodmysliteľnou súčasťou Beethovenovej tvorby. Tvorby, ktorá si nachádza svoje pevné miesto v repertoároch mnohých orchestrov po celom svete.
Autor: Marek Danko
Dovetok redakcie:
Na Youtube nájdete niekoľko verzií 9. symfónie, s ktorými si dnes alebo v najbližších dňoch Beethovenov posledný opus môžete pripomenúť. Najsledovanejší je záznam Chicago Symphony Orchestra pod vedením dirigenta Riccarda Mutiho z roku 2014 (takmer 50 miliónov prehratí, oficiálne video).
V roku 2015 sa konal silvestrovský koncert v Gewandhause v Lipsku, kde miestny orchester a zbory pod vedením legendárneho dirigenta Herberta Blomstedta doplnila medzi sólistami aj slovenská sopranistka Simona Šaturová (neoficiálne video).
V archíve Slovenskej filharmónie si môžete pozrieť dva záznamy s Beethovenovou 9. symfóniou – z roku 2016 s dirigentom Jurajom Valčuhom a z roku 2023 s Danielom Raiskinom.
Vznik tohto článku v rámci projektu "Hudba.sk - hudobná publicistika v roku 2024" z verejných zdrojov podporil Fond na podporu umenia.
Súvisiaci interpreti: Ludwig van Beethoven
